ŠTIBRÁNY jozef - VASIL

Staršej generácii ho predstavovať netreba. Netrúfame si odhadnúť, či mladšej áno... Bol šikovným pravým krídlom, v klubovej kariére ako rodák z Vlčkoviec najviac spätý so Spartakom Trnava. Reprezentačný tréner ČSSR Rudolf Vytlačil si ho vybral do kádra pre MS 1962 v Čile dokonca z vtedy druholigového Spartaka. Jeden z jeho životných momentov prišiel hneď v prvom zápase ČSSR proti Španielsku. Jediný gól zápasu dal práve Jozef Štibrányi, čím naštartoval fantastickú púť československých futbalistov za striebrom zo svetového šampionátu. „To bol vrchol mojej kariéry. Mojím vrcholom nebol ten slávny gól, ale to, že som bol na majstrovstvách sveta. To je vrchol. Klubové zápasy sú stále, Liga majstrov sa hrá každý rok, ale majstrovstvá sveta sú raz za štyri roky a je to maximum,“ podotýka vtedajší študent. Jozef Štibrányi vtedy chodil do 3. ročníka trnavského inštitútu, mal aprobáciu telesná výchova, prírodopis a pestovate+ské práce. Narodil sa 11. januára 1940. To podstatné stihol v mladom veku. Anton Malatinský mu dal v drese Trnavy príležitosť prvýkrát si zahrať v lige ešte v sedemnástich rokoch, konkrétne v Ostrave. Československo prvýkrát reprezentoval 30. októbra 1960, keď na Letnej pred 13-tisíc divákmi zdolalo v priateľskom zápase Holandsko zdrvujúco 4:0. O pol roka, 26. marca 1961, na Strahove odohral svoj druhý reprezentačný zápas, Československo zdolalo Švédsko 2:1. Kľúčovým bol 22. apríl 1962, keď na Strahove pred 45-tisíc divákmi Československo zdolalo Uruguaj 3:1 a najlepším hráčom zápasu bol práve trnavský krídelník Jozef Štibrányi. Ako sám spomína, kondíciu mal vtedy ako hrom. V decembri 1961 totiž na náročnom lyžiarskom výcviku z trnavského inštitútu, počas ktorého vyšliapal v kopcoch okolo Kežmarskej chaty hádam tisíc kilometrov, získal perfektnú fyzičku. Na konci februára 1962 prebehli pod doh?adom docenta Choutku z pražskej FTVS testy možných adeptov na šampionát v Čile a najlepšie výsledky mal Jozef Štibrányi. A keď sa ku kondícii pridali aj úniky, kľučky a vydarené prihrávky v zápase proti Uruguaju, dostal sa do vtedy len 18–členného kádra pre MS! Pôvodne mal byť 20–členný, ale niekde na ústredí KSČ sa rozhodlo, že – keďže sa futbalisti i tak rýchlo vrátia domov s nakladačkou - treba šetriť a namiesto dvoch futbalistov sa do lietadla pichli dvaja tajní. Mimochodom, československí futbalisti leteli do Čile v jednom lietadle s Juhoslovanmi. Naši, na ktorých čakala Brazília, Španielsko a Mexiko, sa tvárili skromne, Juhoslovania tradične sebavedome – ani jedni, ani druhí svoje pocity nehrali... Ako 22 – ročný cestoval na svetový šampionát. Kde dal gól svojho života v zápase svojho života.

Životný zápas

Už prvý zápas – keďže sa predpokladalo, že Brazília nás roznesie – mal potvrdiť naše skoré letenky domov. Španielsko malo nadupaný káder. So Santamariom, Gentom, Puskásom, Sedrunom, Martinezom, Segarrom, Del Solom bolo svetovou špičkou, do Čile si išlo po medaily. „Keď sme išli do Čile, všetci sa nám smiali. Honzovi Lálovi priniesli na letisko laso, vraj, aby ním chytal Genta. A kde bol nakoniec slávny Gento? Lála ho vygumoval, Španielov sme klepli....“ Hralo sa 31. mája 1962 vo Vila del Mar, 12-tisíc divákov na tamojšom štadióne Sausalito sledovalo prvý súboj ?SSR a Španielska v skupine. československí futbalisti zvíťazili 1:0 gólom Štibrányiho z 80. minúty. „Španieli mali prevahu, ale žiadnu strašnú. Čo strieľali na bránu, to sme im pozrážali, alebo to vychytal Vildo Schrojf. A ten môj moment? Oni kopali roh, všetci, okrem mňa, boli stiahnutí. Stál som na stredovom kruhu, ešte na našej polovici, napravo Santamaria, naľavo Reija. Niekto z našich loptu odkopol. Padla na stredový polkruh, odskočila a ja som vyštartoval za ňou. Kým sa tí dvaja otočili, mal som tri metre náskok. Bežali za mnou, počul som, ako dychčia. Neviem, kde sa to vo mne vzalo, bolo to ako osvietenie zhora. Náš hráč, keď cíti, že za ním idú dvaja, zvyčajne zasekne loptu, čo je to najhoršie, čo môže urobiť – ja som bežal a bežal. Vnikol som do šestnástky, brankár Sedrun, dvojmetrový chlap, vybehol, potom sa trochu vrátil, ja som si loptu pokopol dopredu, naznačil strelu – doteraz nechápem, kde sa to vo mne vzalo – on sa hodil a ja som ho ľahučko prehodil. Lopta doskackala do brány. Utekal som ako zmyslov zbavený a reval – góóóóóól. Za bránou ma naši dobehli, spravili sme kopu, trvalo asi tri minúty, kým sa pokračovalo v hre. Po zápase sme sedeli v šatni a nemohli uveriť tomu, čo sa stalo. Ja som krútil hlavou ešte aj o polnoci. Len som opakoval, že to nie je pravda, že sa mi to sníva. Ani spať som nemohol. Ráno sme čítali noviny, stálo tam, že Trnava hizo único gól, teda že jediný gól zápasu dal Trnava. Ani moje meno nevedeli, doplietli to, že som bol z Trnavy,“ spomína Jozef Štibrányi.

Návrat so striebrom

ČSSR potom remizovala s Brazíliou 0:0, mohla si dovoliť prehru s Mexikom (1:3), v ďalších kolách – to už Jozef Štibrányi v zápasoch nenastupoval - vyradila Maďarsko (1:0 po fantastickom výkone Schrojfa) a spolucestujúcich z lietadla, Juhosláviu (3:1), vo finále podľahla Brazílii (1:3). Tím, ktorý opúšťal domov v tichosti, sa vrátil oslavovaný.
„Aké sme dostali odmeny? Bolo to odstupňované. Konkrétne ja 4000 korún, vtedy to boli štyri mesačné platy.“ Do Križovian prišli peniaze v čase, keď bol Jozef Štibrányi s partiou kamarátov na týždňovej stanovačke na Počúvadle pri Banskej Štiavnici. Otec za ne hneď kúpil dubové parkety. „Keď som sa vrátil domov, už boli položené. Takže ja vlastne po striebre z Čile chodím každý deň, chacha...“ O peniaze však nešlo. „Ja som mal, koľko som potreboval. Otec robil ‚osožáka‘ na Vagónke, mal plat 1000 korún mesačne. Ja som mal za víťazstvo v ligovom zápase 200 korún, dvadsať bola daň, takže 180 čistého. Nech sme dvakrát vyhrali, to je 360 korún, plus 700 kalorické, nejaká koruna za priateľské zápasy. Bol som dobrý študent, mal som štipendium. Zarábal som dvakrát to?ko, čo otec,“ hovorí muž, ktorého sprevádza prezývka Vasil. „Moja prvá prezývka bola, malý. Raz sme však boli v kine a išiel tam rumunský film. A tam vystupoval herec, ktorý vyzeral ako moja kópia. Alebo ak chcete, ja som bol jeho kópiu, ale faktom je, že sme sa neskuto?ne podobali. Volal sa Vasil... A tak nebohý kapitán Karol Tibenský ani nemusel nad novou prezývkou ve?mi húta?. Úplne mi prischla. Viete, že mnohí mi aj zavinšujú k meninám, keď je v kalendári Vasila?,“ smeje sa.

Trnava, Dukla, Vítkovice...

Jozef Štibrányi odohral v najcennejšom drese deväť zápasov. Tri priateľské v rokoch 1960 – 1962, potom tri na MS 1962, tri priateľské po šampionáte. V apríli 1963 s Rakúskom na viedenskom Prátri prehrala ČSSR 1:3 a potom o štyri dni neskôr v Sofii s Bulharskom 0:1. Štibrányiho reprezentačná rozlúčka priniesla takisto prehru, hoci nie s hocikým. Na Tehelnom poli sa 29. mája 1963 stretlo Československo s reprezentáciou Anglicka s Banksom v bráne, Moorom, Greavesom či Charltonom v poli. Aktuálny vicemajster sveta podľahol pred 50 tisíc divákmi budúcemu majstrovi sveta 2:4. Jozef Štibrányi odohral celý zápas, čím počet svojich minút v medzištátnych zápasoch uzavrel na čísle 746. Za Spartak Trnava (112 zápasov, 15 gólov) odohral Jozef Štibrányi šesť ligových sezón, pôsobil i vo vtedy reprezentantmi nadupanej Dukle Praha (v roku 1964 titul majstra ?SSR, spoluhráčmi mu boli Geleta, Masopust, Pluskal, Jelínek, Novák... ), Dukle Tábor a TJ Vítkovice. Pôsobeniu na severnej Morave predchádzali ve?ké zmeny v súkromnom živote. Mohli by sme povedať, štibrányiovské. „Aj sme si neraz zaspomínali na to, že to boli pekné, hoci ťažké roky. Viete, kedy sme mali svadbu? Na Štefana, 26. decembra 1966. Ja som bola vyuťená v Partizánskom a tam som sa už aj zacviťovala. Poslal mi telegram, že dvadsiateho šiesteho máme svadbu. Len tak, príď, máme svadbu. Naši sa z toho nevedeli spamätať, bolo to bláznivé. Ale pekné. Od 1. januára 1967 nastupoval do Vítkovíc, preto to tak vymyslel. Takže sme sa zosobášili a vlastne hneď aj pobalili a presťahovali do úplne cudzieho prostredia. A on s tými Vítkovicami išiel hneď na turné do Sudánu. A tak som tam bola sama. A keď sa po niekoľkých týždňoch vrátili, museli ísť všetci do karantény, takže som zas bola sama,“ aj si zavzdychá jeho manželka a najväčšia opora v živote, pani Lydka. Vo Vítkoviciach fungovali Štibrányiovci päť rokov, v tomto čase sa dočkali dcéry Moniky. K tej sa neskôr, už po návrate na Slovensko, pridal syn Jozef.

Vášnivý tenista

V roku 1971 sa Jozef Štibrányi s manželkou Lydkou a štvorročnou Monikou vrátili do Križovian. Bývalý vicemajster sveta ešte chvíľu hral za Križovany, na tamojšej ZŠ potom ešte tri desaťročia učil telocvik, manželka bola predavačkou. Prišiel na chuť tenisu, v Križovanoch tenisové tradície zakladal práve on. „Najprv futbal, potom tenis. Najprv som ho doma nemala kvôli jednému, stále bol preč. Stredy, soboty, najhoršie boli nedele. A ja sama, sama, sama... Teraz zazvoní telefón, že či si ide zahrať. Hodí rýľ či motyku na zem a uteká. Berie ten svoj vak a ide hrať. Do Galanty, do Trnavy, do Serede, blázon jeden,“ aj sa hnevá pani Lydka. Aby však dodala: „Ja som mu futbal nikdy nezazlievala. Aj teraz naň chodí s vnukom... Teraz máme pokojný, láskyplný život. Niekedy to však preháňa, aj ten tenis...“ Nuž, manžel je ako večný mladík. Keď mu skončí tenisová sezóna, otvára svoju posilňovaciu. V pivnici pod domom má vybavenú posilňovňu, v nej cvičí denne podvečer poctivo jednu hodinku. A tak je Jozef Štibrányi už na prvý poh?ad v dobrej forme. Po sedemdesiatke síce mal menšie zdravotné problémy, ale – musí poklopať na drevo – momentálne sú zažehnané.

(sm)